Celý život som chcela mať miesto, na ktorom sa budem cítiť dobre. Akási moja osobná oáza pokoja, kde budem môcť robiť čokoľvek a nikto sa nebude starať do toho, prečo a ako a jednoducho to bude len moje. Je to smiešne? Neviem, ale myslím si, že každý z nás by mal mať takúto vlastnú oázu, ktorá bude neprekonateľná a ktorá bude oveľa viac, ako by si možno človek myslel. Je jasné, že niekedy na to človek sám proste nestačí. A vtedy vie, že musí urobiť niečo navyše, že musí urobiť všetko preto, aby to dosiahol. Ono to nie je len o tom, nájsť si v živote miesto. Je to o tom, aby ste to miesto mohli zdieľať sami so sebou.

Keď som prvvý raz prišla do svojho nového bytu a zbadala som zabradlie na balkon nerez, na malú chvíľu som si myslela, že sa mi asi iba sníva. Nebolo možné, aby som sa cítila dobre tak blízko svojho domova. Vždy to bol buď les alebo jednoducho len priestor, kde to môže dávať všetko zmysel. No na druhej strane, všetko, čo môžete pre seba urobiť, môže byť aj vo vašom byte. Môže to byť priamo pred vašimi očami a vy ste len doteraz neboli schopný si to uvedomiť. A ja som vedela, že toto bude moje miesto, moja oáza pokoja, moje všetko na celom svete.

Keď som to vedela, mohla som urobiť maximum preto, aby som skúsila urobiť niečo, čo bude pre mňa úžasné. Čo bude úžasné aj pre môj vnútorný pokoj. Spravila som si z toho radosť, ktorej sa nemôžem zbaviť, nech sa bude diať čokoľvek. Keď sa na to pozriete takto, už veľmi dobre viete, o čo ste sa chceli snažiť však? A na čom vám do tej chvíle záležalo a prečo ste chceli, aby to tak bolo. Ja som si tam čítala. Trávila som tam čas. Myslela na to, že to je pre mňa všetko na celom svete. A viete čo? Bolo. Keď som mala depresiu, pila som tam víno. Myslela som na to, čo ešte môžem urobiť. A tešila som sa z toho. To je fakt úžasne krásne.